15. apríla 2017

Návrat späť

Približný čas čítania: 23 minút

Moje poďakovanie patrí Z. M. od ktorého pochádza sen, ktorý ma inšpiroval spísať ho do tejto poviedky. Ďakujem za povzbudivé a úprimne slová. Hlavné poďakovanie však patrí tvorcovi všetkých dobrých snov.

 

 

Na drevenú okennú parapetu dopadalo len hmlisté svetlo tlmené  béžovými závesmi, z ktorých za tie roky vyprchala oranžová farba. Pokrývala ich centimetrová vrstva prachu, ktorá naznačovala, že okno sa za ten čas vôbec neotváralo. Bol na to však veľmi dobrý dôvod. Za dvoma oblokmi, pričom ten vnútorný bol dokonale zvukotesný, nachádzalo sa samotné peklo.

Sám neviem čo ma k tomu hnalo, či len zvedavosť alebo obrovská ľútosť, ktorá ma sprevádzala odvtedy, čo som prvýkrát zočil tu hrôzu, keď prstami som zovrel čiernu kľučku a s menšou námahou začal ňou otáčať. V celej chatrči, ktorá pozostávala z hlavnej miestnosti a niekoľkými ďalšími, nenachádzalo sa žiadne ďalšie okno a ak sa tak nad tým zamyslím, tak som nevedel ani to, prečo sa nachádza práve toto jedno. Keby sa vonku menil deň a noc, tak by som to ešte pochopil, lenže svetlo bolo skoro po celý čas červenkasté až jedovato karmínové. Teraz sa blížilo do purpurovo lososovej, čo bol asi aj jeden z hlavných dôvodov, prečo som nabral až teraz odvahu ho otvoriť.

Kľučka nakoniec povolila a vo vnútornom okennom mechanizme niečo cvaklo. Pri otváraní hrdzavé pánty  protestne zavŕzgali, akoby neboli nikdy na to stavané a otvárať sa mali len v krajných prípadoch, čo bolo v tejto chalúpke nereálne. Prvé, čo mi padlo po otvorení do oka vonkajšieho sveta, bola pochmúrna atmosféra. Bolo to aj po dlhom čase také isté.

Žiadna maľba alebo pero nedokáže opísať to utrpenie a žiaľ, ktoré vyžarovali zo  spustošenej krajiny. Všade sa lenivo prevaľovali kúdoly hustej hmly, zastierajúce slnko, ak to, čo vyžarovalo to hnusne svetlo, bolo vlastne slnkom. Hmla bola taká hustá a biela, že by sa mohla krájať nožom a následným vyžmýkaním zaplniť prázdny pohár mliekom. V tej krajine sa nachádzali len pahýle  bývalých stromov. Zem bola spálená alebo rozbahnená bez žiadnej stopy po zeleni. Neďaleké hromobitie ešte viac zvýraznilo desivú scenériu. Kde tu zaznel výkrik hrôzy, alebo bolesti. Nasucho som prehltol.

Z ničoho nič z hmly vybehol strhaný kôň, ťahajúci za sebou jazdca v zbroji. Rýchlo prebehol pred oknom a znova sa stratil. Z nejakej jamy v diaľke sa vyškrabala tmavá postava. Bola len tieňom v hmle. Zakričala a začala bodať s bodákom do nejakej kopy, podobajúcej sa ďalšiemu telu. Za ňou sa zjavila tretia postava, ktorá bodla prvú postavu nožom a spoločne sa skotúľali niekam za svah. Prečo toľko nenávisti, náreku a utrpenia? Kde sa to všetko berie?

Niečia ruka ma chytila za rameno.

,,Myslím, že to by už stačilo,” povedala Superbia a začala ma ťahať od okna.

Žena, ktorá ako prvá prišla z tej krajiny. Vtedy neúnavne klopala na mohutné dvere dňom i nocou. Pravdaže,  spoza dverí sa veľakrát ozývali klopania, búchania alebo zvláštne zvuky, z ktorých mi naskakovala husia koža. Predtým som sa taktiež už raz pozrel von oknom a zistil, že ten pohľad nechcem niekoľko rokov už vidieť, až do dnešného dňa. Tento raz bolo však s klopaním niečo iné. Bola vytrvalá a ako som neskôr zistil, tak neuveriteľne cieľavedomá.

Po dvoch dňoch som to nakoniec nevydržal a pristúpil ku dverám. Zárubňa bola akoby spálená od ohňa a drobila sa pod rukami. Aj napriek tomu však vyzerali byť nepriepustné a pevné. Zvonku sa ku mne nemohol nikto dostať, pokiaľ som ho sám nepustil. Nápis nad dverami to len utvrdzoval:

Niektoré cesty by mali zostať nepreskúmané.

To ma skoro znovu odradilo, lenže klopanie začínalo byť zúfalejšie a hlasnejšie. Zhlboka som sa nadýchol a stlačil mohutnú kľučku. Dvere prekvapujúco neboli zamknuté a otvorili sa pomerne ľahko. Zalialo ma však veľmi silné svetlo a zápach, z ktorého sa dvíhal žalúdok. Zatočila sa mi hlava, až tak, že som skoro odpadol. Ale našťastie som nabral rovnováhu a rýchlo ich pribuchol.

To už však vedľa mňa stála chudú postava, ledva sa držiaca na nohách. Bola len kosť a koža, pieskové vlasy po plecia jej už vypadali skoro na všetkých miestach a lícne kosti akoby sa pokúšali prerezať napnutú a zvráskavenú tvár. Aj napriek tomu, že vyzerala byť na pokraji smrti, jej oči svietili životom. Neustále menili odtieň, takže som nikdy nebol istý, akej farby vlastne sú. Skrývalo sa za nimi poznanie a ambicióznosť.

Pár sekúnd trvalo, kým som sa spamätal z hosťa. Keď sa jej však podlomili kolená, rýchlo som ju chytil a odniesol na lavičku. Mala na sebe poloroztrhané handry s deravými čižmami. Mala môj veľký rešpekt, že len v tomto mohla zvládnuť tú desivú krajinu.

,,Ako sa voláš?” spýtal som sa jej, keď si upila z ponúknutej vody.

,,Superbia,” zašepkala a pousmiala sa.

Odvtedy sa každým dňom po výdatnom spánku a mnou pripravených jedlách začala úplne meniť. Vlasy jej začali znova rásť, tvár sa zbavovala vrások a zaokrúhľovala sa. Už jej prestali vytŕčať kosti a ani som sa nenazdal a zmenila sa na veľmi peknú ženu. Bol to zvláštne, mať spoločnosť, ba až prijemné. Nikdy som netúžil po spoločníkovi a vlastne ani pri nej som nemal nejaký pocit, že mi toto chýbalo, ale rýchlo som si zvykol. Neuvažoval som nad tým, či tu bude na krátko, alebo navždy. Proste, keď bude chcieť, tak odíde. Jedla som mal na rozdávanie, vďaka mojej divotvornej špajzy, ktorá sa samovoľne napĺňala.

Superbia bola veľmi pozorná poslucháčka a okrem jej desivých očí,  aj príjemná  osoba. Mala však zvláštne zlozvyky, ktoré mi niekedy liezli na nervy. Napríklad rada premiestňovala nábytok. Potichu som to trpel i keď sa mi to nepáčilo. Najväčší odpor, okrem môjho štýlu interiéru, ktorý by najradšej celý zmenila a aj sa jej to darilo, mala k nápisu nad dverami. Mnohokrát sa ho pokúšala  zoškrabať, vypáliť, zakryť, ale nikdy sa jej to úplne nepodarilo. Na otázku, čo robí, mi vždy len odvrkla a nevšímala si ma. Keď sa nachádzala v takej nálade,  bolo veľmi nebezpečné ju čo i len osloviť. Bol som však trpezlivým človekom a nelipol som príliš na usporiadaní skríň alebo farbe stien, takže sme vychádzali veľmi dobre.

Mendacium pristúpil s kyslým výrazom k oknu a rýchlym pohybom ho zavrel. Namiesto mojich vystrašených pocitov boli tie jeho plné trpkej horkosti a odporu. Ostatní traja priatelia sedeli otočení chrbtom za stolom na opačnej strane izby, akoby sa štítili čo i len pozrieť sa smerom na okno. Nečudoval som sa im. Každého jedného som odtiaľ zachránil.

,,Čo je to vlastne tam vonku?” spýtal som sa dívajúc sa, ako Mendacium zaťahoval poslednú kľučku.

,,Nechci vedieť, zlato,” stroho odpovedala Superbia. Jej tón mi naznačil, aby som sa už viac nepýtal na podrobnosti. Prisadli sme si všetci ku stolu a v trápnom tichu, ktoré nastalo, skúmal som so sklopeným zrakom svoje dlane. Cítil som sa byť určitým spôsobom vinným kvôli priateľom, ale na druhej strane sa mi začali v hlave vynárať nové otázky. Kto môže žiť v tej krajine plnej trápenia a ak je to trest, tak aké je veľké previnenie pykajúcich tam vonku? Táto téma však bola veľkým tabu medzi ostatnými, takže som si tieto myšlienky nechal pre seba.

,,Nepôjdeme si niečo navariť?” spýtala sa Luxuria sediaca na pravo odo mňa a položila si hlavu na moje rameno. Bola neodolateľne krásna.

Prišla ako druhá, niekoľko týždňov po Superbii.  Jej klopanie bolo taktiež naliehavé a zúfalé, ale zo začiatku som si ho nevšímal.

,,Prečo neotvoríš?” spýtala sa Superbia trochu zarazene. Sedel som za pieckou a vyrezával si z dreva figúrku. Pokúšal som sa stvárniť Superbiu, ale moc sa mi to nedarilo.

,,Môže to byť hocikto. Cudzím neotváram.”

,,Ale mne si predsa otvoril.”

,,Sám neviem, prečo som pri tebe spravil výnimku,” odpovedal som zaujatý drievkom.

,,Otvor aj teraz, možno je to taktiež niekto, kto potrebuje tvoju pomoc.”

,,Alebo je to obluda, ktorá mi chce prevrátiť život naruby,” zostal som neoblomný.

,,Nebuď taký hnusný!” skríkla na mňa už celá rozpálená, ale mnou to ani nehlo. Začala prechádzať po dome ako hladný lev a zúriť. Po hodine sa však ukľudnila a sadla si oproti mne. Už sa mi začínala v rukách z drievka formovať hlava. Musel som si dať pozor, aby som tvár nevyrezal do smutného výrazu, ktorý na mňa práve vtedy hádzala.

,,Možno je za tými dverami moja sestra,” povedala nakoniec.

,,Dobre vyhrala si,” už aj ja nahnevaný som skončil s prácou a pozrel sa na ňu. ,,Choď teda otvoriť, keď ti na tom tak záleží.” Superbia ešte viac sklesla a ticho si povzdychla, akoby mala povedať niečo, za čo sa hanbila.

,,Tie dvere môžeš len ty otvoriť.”

S tichým zavrčaním som rezignoval a nôž s vyrezávanou figúrkou položil na stôl. Už som ju dobre poznal na to, aby som vedel, že by to bolo len a len horšie. Postavil som sa pred dvere a zadíval sa na tabuľku nad nimi, pričom mi neunikol zlostný pohľad od Superbie.

,,Pokiaľ to nebude tvoja sestra, tak pôjde ihneď von, dobre?” Rýchlo pokývala hlavou. Znova som teda stlačil kľučku a otvoril dvere. Aj napriek tomu, že som vedel, čo sa stane, zakývalo to so mnou a chvíľku trvalo, kým som zavrel dvere. S bolesťou hlavy som sa oprel o kus tvrdého dreva a zadíval sa na nového hosťa. Bola to žena, tak ako Superbia po prvýkrát, útla a na pokraji smrti. Celá sa triasla vo svojom špinavom kožuchu.

,,Sestrička,” skríkla Superbia a začala ju objímať. Tá sa usmiala svojimi čisto bielymi zubami a po chvíli sa pozrela na mňa.

,,Ako sa voláš?” spýtal som sa, keď sa mi začala vracať stuhnutá krv do žíl.

,,Luxuria. Ďakujem ti, môj záchranca,” zaštebotala ticho.

Tak začalo spolunažívanie dvoch sestier v mojom dome. Po niekoľkých dňoch začala naberať na hmotnosti a silnieť. Tak ako zo Superbie, začala sa aj z nej tvarovať krásna deva. Ba, dalo by sa povedať, že je ešte krajšia než jej sestra. Superbia vyzerala byť staršia od svojej sestry o desať rokov.Po mesiaci bývania v mojej chatke bola neodolateľné nádherná. Pri každom rozhovore so mnou flirtovala alebo sa dotýkala mojich rúk. Už len pohľadom ma zvádzala a ja som mal čo robiť, aby som sa ovládol a odtiahol od nej. V jednu noc si však priľahla ku mne do postele a ja som neodolal jej kráse.

Keď som sa celý zronený z výhľadu cez okno dostal konečne do kuchyne, začal som bezmyšlienkovo vyberať veci z poličiek. Všimol som si to, až keď ma na to upozornila Acedia.

Toto dievča prišlo ako tretie, necelé dva mesiace po Luxuri. Tú som si až tak obľúbil, že ma ani nemusela spolu so Superbiou dlho prehovárať, aby som znova otvoril dvere na nové naliehavé klopanie, tak ako prvýkrát. Po otvorení vošlo dnu ďalšie dievča. Bola to ich sesternica, aspoň čo ju tak nazvali a na rozdiel od ostatných, neprišla na kosť vychudnutá. Vyzerala však každopádne na pokraji síl. Po čase však nabrala viac tuku ako jej sesternice, ale ťažkú hlavu si z toho nerobila. Mala rada pohodlie a rada jedla. Taktiež dokázala sa vynájsť v ťažkých situáciách. Buď ich zjednodušila alebo rovno nechala plávať ďalej.

,,Čo ideš piecť?” vyrušila ma z myšlienok. Pozrel som sa na svoje ruky, v ktorých som držal vajce na rozbitie a uvedomil si, čo robím.

,,Asi tortu,” odpovedal som rozpačito a udrel ním o okraj hrnčeka.

,,Vieš, koľko to bude trvať? Nechceš radšej niečo rýchlejšie?” spýtala sa, zatiaľ som sa pokúšal oddeliť žĺtok od bielku.

,,Už dlho sme nemali tortu a potrebujem  sa niečím odreagovať.”

,,Ale prosím ťa, spravíme bublaninu a ja ti pomôžem. Ak ti to nebude stačiť na to tvoje odreagovanie, tak spravíme ďalšiu,” vyhŕkla a hneď sa pustila do krájania tuku. Nezostávalo mi nič iné, len súhlasiť, lebo som už dobre vedel, že s ňou sa neoplatí hádať.

Tak sa nám podarilo spraviť ovocný koláč. Vôňa po chvíli pritiahla do kuchyne aj Egoista. Mladík s vyrysovanou postavou bol partnerom Superbie. Keď prišiel len týždeň po Acedii, bol som prekvapený, že ide po dvoch ženách o muža. Superbia ho neustále objímala, starala sa o neho a išla mu splniť všetko, čo mal na očiach, čomu som nedokázal dlho uveriť pri jej tvrdohlavej povahe. Niekedy mi pripomínali matku zo synom, ak som ich porovnal podľa vzhľadu, ale už dávno som sa naučil, že vek je pre nich úplne nepodstatný.

Egoist rád cvičil, staral sa o svoje telo a jeho najobľúbenejší predmet v domácnosti bolo zrkadlo. Predtým, než som býval v dome sám, tak som mal jediné v kúpeľni, malé stačiace mi na oholenie. Teraz to bolo však úplne iné. V každej miestnosti sa nachádzalo minimálne jedno a v kúpeľni sa dokonca zavesilo až meter veľké zrkadlo, lemované všelijakými vzormi nahých ľudí, ako sa bavia a jedia do sýtosti. Takýchto okázalostí bolo však v dome omnoho viac. Steny sa v každej izbe, ktorú si každý zvlášť vytvoril, nafarbili na krikľavo a to neminulo ani hlavnú miestnosť. V tej sme trávili skoro celý čas, pričom sa práve tu pokúšali všetci spraviť najväčšie zmeny. Už dávno sme vyhodili drevené lavice a môj jednoduchý nábytok. Vymenili sme ich za mäkké gauče na Acedin podnet a Superbia ich obšila drahou kožou. Podlahu z drsných lát nahradila nová, úhľadné vybrúsená a nalakovaná. Dokonca aj obrazy sa zmenili. Krajinkárske povyhadzovali a zmenili ich za častokrát až obsesné maľby, lenže Luxurii nedokážem povedať nie.

Najväčší odpor však mali k obrazu, na ktorom bol muž s dlhými vlasmi a bradou. V pravej ruke držal palicu a druhú mal položenú na hlave ovce. Z obrazu sa díval na mňa so svojimi pokojnými očami, až som mal pocit, že ma pozná. Nevedel som, prečo všetkých ostatných tak znervózňuje, ale mne sa páčil. Preto som ho premiestnil do svojej spálne. Zostal tam až do príchodu Mendaciuma.

Po jeho zakopaní už som ani nemusel počúvať prosby ostatných a hneď som otvoril. Predsa boli všetci dobrí spoločníci a jednou veľkou rodinou, do ktorej som možno nezapadal, ale mali ma radi. Bolo to mesiac po Egoistovi. Potešilo ma, že ide o ďalšieho muža, predsa  so ženami som sa nevedel o všetkom porozprávať a Egoist vždy rozprával hlavne o sebe a mňa ani poriadne nepustil k slovu. Takže som si s Mendaciom vytvoril dôverné priateľstvo. Veľmi pozorný poslucháč a hlavne mal množstvo rád. Nosil na sebe dlhý plášť s tmavou kapucňou. Bol tajomný a spoľahlivý priateľ. Niekto, koho som dlho hľadal.

,,To tu ale nádherné rozvoniava,” vyhlásil Egoist a nahol sa nad plechy s koláčmi. Acedia odišla si po práci s koláčmi zdriemnuť, takže posypávanie našich výtvorov cukrom  zostalo len na mne.

,,Čo keby sme jeden dali ostatným a ďalší koláč zjedli len mi dvaja?” spýtal sa skoro až šeptom.

,,To by však nebolo spravodlivé,” namietol som.

,,Keby sa o tom dozvedeli, tak by to určite pochopili. Predsa oni nepotrebujú nabrať objem na svaly ako my.” Po chvíľkovom uvažovaní som privolil a doniesol do izby len jeden plech. Práve v tej chvíli diskutovali o novej izbe. Nahnevalo ma trochu, že sa neunúvajú o tom ani so mnou jednať, ale nepovedal som ani slovo. Spomenul som si s pomstou na koláč v kuchyni, ktorý bude len môj a Egoistov a hneď som sa cítil lepšie. Ani mi nevadilo, že nepoďakovali.

Nechal som ich v živej diskusii a vykročil som za svojou skrytou odmenou, keď vtom niekto zabúchal na dvere. Doteraz som nikdy nepočul silnejšie udieranie na dvere. Párkrát sa stávalo, že do nich niekto silno kopal a vtedy som sa so sarkazmom pýtal ostatných, čo je to za ich šialeného bratranca, ale nikdy to nebolo tak silné ako doteraz. Dokonca to zatriaslo aj nepreraziteľnými dverami. Všetci ohromením stíchli a pozreli sa na seba. Dokonca aj Egoist zamrzol šokovane vychádzajúc z kuchyne a Acedia sa prebudila z driemot.

,,Tak skoro?” zašepkala Luxuria.

,,Ešte nie sme pripravení,” pridal sa Mendacium.

,,Vy niekoho čakáte?” začudoval som sa.

,,Áno, je to veľmi vzácny hosť. Neotvoril by si mu, prosím ťa?” prvá sa spamätala Superbia.

,,Ako vzácny hosť?”

,,Je to náš otec, zlatko,” pridala sa Luxuria.

,,Sám si pred chvíľou videl, čo je vonku. Potrebuje si na chvíľu odpočinúť, tak rýchlo mu otvor,“ dopovedala Acedia. Všetci vyzerali byť nervózni a nesvoji.  Vôbec sa mi to nepáčilo. Znova sa dvere otriasli nedočkavým buchotom. Všetci pritom nadskočili.

,,No tak, je veľmi dôležité, aby prišiel,” prehovorila Superbia. Jej oči sa sfarbili do bledočervenej, čo som nikdy u nej nevidel. Nedal som sa však tak ľahko presvedčiť.

,,Dôležité pre mňa alebo pre vás? Zabúdate, že je to môj dom.” Hneď ako som to dopovedal, nastal obrovský hurhaj. Všetkým praskli nervy a začali buď kričať na mňa alebo na seba. Vôbec som nechápal, čo sa im stalo a prečo sú takí otrasení. Jediný Mendacius zostal pokojný a nepovedal ani slovo. Len si napravil plášť a posunkom hlavy mi ukázal na moju spálňu. Keď sme sa tam ocitli sami a izolovaní od hluku, Mendacius ma potľapkal po ramene.

,,Som na teba hrdý, že si taký predvídavý. Vonku sa potulujú všelijaké monštrá.”

Zalichotilo mi, bol jediným, ktorého zaujímal aj môj názor.

,,Teraz je však potrebné aby si pustil toho, kto čaká za dverami. Podľa neho zistíme, či je čas sa už vrátiť, alebo či ešte máme počkať.”

,,Vrátiť kam?” spýtal som sa zarazene. Po dlhej dobe som si spomenul, že oni môžu odísť a sú len hosťami.

,,Keď nadíde ten správny čas, tak sa všetko dozvieš, sľubujem. Teraz ale prosím ťa, otvor tie dvere. Nič zlé sa nestane.”  Zamyslel som sa a rozhodol sa nakoniec, že to skúsim.

,,Dobre teda, ale poslednýkrát niekoho púšťam.” povedal som mu a podľa výrazu spoločníka som zistil, že mu spadol kameň zo srdca.

Ostatní sa stále hádali, ale keď som prešiel izbou rovno až ku dverám,  hneď stíchli. Oči mi padli na tabuľku, ktorá bola od Superbiiných útokov celá doškrabaná a obhorela.

,,Toto je už vážne poslednýkrát,” zamrmlal som si pre seba a stlačil kľučku.

Ako som očakával, znova sa mi zakrútila hlava a pred očami sa objavili čierne škvrny, ale bolo to už omnoho lepšie než po prvý raz. Po chvíľkovom  čakaní, nech môže vojsť dnu nový hosť, zavrel som dvere a so zatvorenými očami si vydýchol, aby som sa trochu spamätal.

,,Očakával som viac,” zamrazil ma chladný neznámy hlas. Otvoril som oči a zadíval sa na vysokého muža v čiernom elegantnom obleku. Nemal na sebe ani špinky, čo som nechápal, keďže ostatní odtiaľ prišli vždy otrhaní na pokraji posledných síl. Jeho čierna kravata s malými bielymi bodkami a naleštené lakovky na nohe ma ešte viac zarážali. Tak isto aj jeho postava, ktorá nebola tučná, ale ani chudá. Vôbec si ma nevšímal, upravil si svoje čierne nalakované vlasy a zamieril k mojim priateľom. Stalo sa niečo veľmi zlé. To bola prvá myšlienka, ktorá rozhýbala moju zamrznutú myseľ.

,,Potrebujeme čas,” skoro až šeptom prehovorila Superbia. Nikto sa nedokázal dívať na muža v obleku, dokonca aj ona prevrtávala dlážku očami.

,,Čas,” vyprskol namrzene muž. ,,Vždy chcete len čas. Akoby som nad ním vládol ja.” Medzitým došiel k obrazom a začal ich prezerať.

,,Myslím, že je to už teraz pripravené,” zamrmlal si skôr pre seba.

,,Prepáčte, ale kto ste?” ozval som sa konečne, lebo mi stále niečo unikalo.

,,Beliál,” otočil sa a rýchlo odpovedal. Predtým než sa znova zahľadel na stenu, tak som si stihol všimnúť tmavozelené oči, z ktorých mi prešiel mráz po ruke.

,,A odkiaľ ste?” Nevedel som, akú prvú otázku sa spýtať. On sa pousmial, ale už sa na mňa nepozrel.

,,Z miesta, ktoré by som radšej tu neopisoval.”

,,Tak čo tu potom hľadáte?”

Beliál prešiel k veľkým gaučom a prstom vyskúšal ich mäkkosť.

,,Rád by som to tu zlepšil, vyzdobil a možno aj prestaval. Máte to tu príliš okázalé. Superbia, vždy som ti vravel, že mám radšej tmavšie a chladné farby, nie takéto pestré,” znova sa začal venovať niekomu inému, len nie mne.

,,Nemám záujem. A nechcem vás vyhadzovať, ale ak by ste boli taký láskavý a odišli z môjho domu, bol by som veľmi vďačný.” Pri mojich slovách väčšina priateľov od úzkosti stuhla.

,,Ty by sa mohol správať úctivejšie,” odvrkol muž hrozivo.

,,Vo vlastnom dome sa budem správať tak, ako ja budem chcieť!” skríkol som už vážne rozhorčene.

,,Ale veď pokoj drahý,” zapišťala Luxuria.

,,Ty sa do toho nestaraj,” okríkol som ju. Beliál sa otočil ku mne a z očí mu sršal hnev. Ja som sa však nedal zastrašiť a došiel som k nemu. Schmatol som ho pod ruku a chcel ho dopratať ku dverám. Lenže akokoľvek som sa namáhal, nepohol som s ním ani o centimeter. Nakoniec ma odsotil a ja som spadol na zem.

,,Vidím, že som sa mýlil a prišiel príliš skoro,” oprášil si pokrčený rukáv, za ktorý som ho ťahal. Očami som v zúfalosti prešiel po spoločníkoch s nemou otázkou, ale všetci sa dívali inam. Vtedy som si uvedomil, že nie sú mojimi priateľmi.

,,Ospravedlňujem sa za túto nepríjemnosť, ale nemám rád, ak sa niekto snaží mnou manipulovať. Prajem vám pekný deň.” Beliál sa zľahka uklonil a vyrazil ku dverám.

,,Kto vlastne ste?” spýtal som sa v šoku.

,,Povedzme tomu, že som developer,” povedal s falošným úsmevom a otvoril si dvere. Tak ako nečakane prišiel, tak aj odišiel.

,,Nestalo sa ti nič?” pribehla ku mne Luxuria, ale ja som ju rukou odohnal.

,,Dajte mi všetci pokoj, “ zamrmlal som a odišiel som do spálne. Stihol som však ešte hodiť vyčítavý pohľad na Mendacia. Oklamal ma, a to som mu nehodlal len tak odpustiť. Zamkol som sa a horko sa rozplakal. Začal som si uvedomovať, že už som cudzincom vo vlastnom dome. Toto poznanie ma dostalo k zemi tak ako Beliálova sila.

Cítil som sa neskutočne osamelý. Jediné, čo mi zostalo, boli ešte moje staré veci, ktoré ako-tak prežili pustošenie a boli skryté pod mojou posteľou alebo hlboko v skriniach. Vytiahol som krabicu s mojimi najvzácnejšími zbierkami doprostred izby a sadol si ku nej. Všade bolo ticho, ostatní asi pochopili, že každé presviedčanie to môže ešte viac vyhrotiť.

Na vrchu krabice sa nachádzali malé sošky milo vyzerajúcich ľudí, jedna z nich bola aj Superbia. Vôbec sa jej nepáčila a chcela to spáliť, ale keď sa nedívala, zachránil som ju z plameňov a aj keď trochu spálenú, uložil som ju na toto miesto. Teraz som si  začal uvedomovať, že sa mi bridí, hlavne jej majetnícke správanie.

,,Už od začiatku tu bola ako doma,” zamrmlal som si a položil figúrku bokom. Knihy vypĺňali ostatok krabice. Boli zväčša o krásach prírody, romantických zápletkách alebo príbehoch o odvážnych rytieroch. Ďalšie veci, ktoré z duše nenávideli. Na samom spodku bol obraz pastiera. Ten bol iskrou v množstvo hádok, až Mendiacum ma presvedčil, aby som ho zvesil. Vtedy som mu ale ešte veril.

Znova sa ma zmocnil pocit beznádeje a silne mi zovrelo vnútro.

,,Čo mám teraz robiť?” zašepkal som zo zúfalstva.

Keď som šiel vložiť obraz naspäť medzi ostatné veci, zaujala ma zadná strana. Krasopisným písaním písmom, pravdepodobne atramentovým perom, tam bol napísaný odkaz.

Vždy je čas vrátiť sa naspäť. Bojuj!

Prekvapený z toho posolstva, ktoré mi zhodou náhod alebo možno ani nie, padlo práve na moju situáciu, nezmohol som sa dlhu chvíľu ani na slovo. Počas toho času, začal sa mi rodiť v hlave plán, ako vyriešiť problém. Potrebovalo to však veľkú dávku obety. Odhodlanie ma však už nepustilo.

Počkal som, kým nastala hodina, keď všetci tvrdo spia, potichu som odomkol spálňu a porozhliadol sa po obývačke. Našťastie nikto nespal na gauči a všetci sa porozchádzali po izbách, čo nebývalo vždy pravidlom. Po špičkách som zaniesol svoje staré veci do špajze a čo najtichšie začal do nej sťahovať aj všetko jedlo z kuchyne. Trvalo to dlho, ale nakoniec sa mi podarilo všetko uskladniť v maličkej miestnosti s množstvom poličiek naplnených všakovakým jedlom. Prehltol som nasucho a zavrel dvere. Nevedel som, prečo to robím, ale aj napriek mojej neistote, vedel som, že je to tá jediná správna cesta. Dvere som pre istotu podoprel stoličkou a na jednej poloprázdnej poličke si zhotovil lôžko.

Ráno, vošla do kuchyne prvá Luxuria.

,,Kde je všetko jedlo?” spýtala sa prekvapene. Keď zistila, že je zamknutá aj špajza, šla zobudiť ostatných.

,,Už to začína,” blyslo mi hlavou. Vo dverách som našiel škáru, cez ktorú som mohol pozorovať dianie vonku.

,,Akože nie je jedlo?” spýtala sa Superbia vchádzajúc do kuchyne.

,,Vo svojej spálni nie je a neviem ho nájsť,” vošiel hneď na to ku ním Egoist. Všetci sa razom pozreli na špajzu. Superbia pristúpila k dverám a stlačila zablokovanú kľučku.

,,Deje sa niečo, drahý?” spýtala sa Luxuria stojaca hneď za svojou sestrou.

,,Čo to má znamenať?” vyprskla rozhorčene Superbia. ,,Tento cirkus je len kvôli včerajšku?”

,,Rozhodol sa pre jednu vec a to, že vás tu už nechcem,” zachrípnutým hlasom som prehovoril.

,,Nebuď hlupák,” vyprskla Superbia. ,,Len vďaka nám si začal konečne žiť.”

,,Aj ja som si to myslel , ale potom som zistil, že žijem len podľa vás a vášho Beliála. Nežil som, ale umieral a to vo vlastnom dome, ktorý sa mi stal cudzím. Preto som sa rozhodol, že je čas, aby ste odišli. Dvere možno neotvoríte, ale stále máte okno, cez ktoré sa môžete dostať tam, odkiaľ ste prišli,  nech je to už z hocikadiaľ.”

,,To je krutosť. Podlo nás tu chceš vyhladovať, aby sme zhynuli ako biedne psy?”

,,Krutosť bola vtedy, keď ste sa včera len prizerali, ako padám. Krutosť bola, keď ste si nevšímali moje záujmy a moje potreby a silou ich chceli nahradiť svojimi. Krutosť bola, keď som vás zachránil, ale nezostala vo vás ani štipka vďačnosti. Už som sa rozhodol. Buď odídete alebo zomriete od hladu.” Moje slova mi zneli cudzo a kovovo. Boli však z môjho srdca. Superbia celá rozzúrená chcela niečo povedať, ale nakoniec odišla z kuchyne.

,,Zlatko, to nemyslíš vážne,” oprela sa o dvere Luxuria plačlivo zabedákala.  ,, Nebuď ku mne taký krutý, ľúbim ťa, veľmi, veľmi.”

,,Tvoja láska bola povrchná. Si taká ako Superbia, len to vieš lepšie skrývať,” nenechal som sa odradiť. Luxuria asi nevedomky zopakovala Superbine gesto a tiež naštvane odišla.

,,A ty Egoist,” oslovil som ho, keď už sa chystal niečo povedať.  ,,Dal som na tvoju radu. Zameral som sa na seba a zbavujem sa všetkých škodlivých vecí.”

To mu zavrelo ústa a nakoniec donútilo tiež odísť. Po chvíli vošla Acedia, ale tá mala ešte menej dôvodov ma presvedčiť ako Egoist. Posledným, kto ma prišiel v ten deň prehovárať, bol Mendacium.

,,Vážne to chceš nechať dôjsť až takto do krajnosti? Vyjdi von a my sa už na niečom dohodneme. Spravili sme chyby, priznávam, ale nemôžeme to nechať takto vyhorieť.”

,,Som tvrdohlavý človek a na to ste úplne zabudli. Bolo mi s vami fajn, ale viedlo to len do úplného uväznenia. Nakoniec by som sa stal ja vaším sluhom a ten váš Beliál by si tu kraľoval. Nie som taký sprostý, ako si myslíte,” povedal som mu na rovinu môj postoj.

,,Zle si to vykladáš. O nič také sme sa nikdy neusilovali. Daj nám ďalšiu šancu a všetko sa navráti tak, ako to bolo predtým, sľubujem.”

,,Sľúbil si veľa vecí, aj včera a nakoniec to dopadlo tak, ako to dopadlo. Už ti neverím a neotravujte ma. Nebudem vás počúvať.” Mendacium namrzene odišiel a na dlhý čas mi dali pokoj.

,,Myslia si, že si to rozmyslím,” zamrmlal som si a začal si čítať knihy.

Takto sa začali odpočítavať dni, keď sa striedali a prosili pri mojich dverách o otvorenie alebo aspoň o kúsok jedla. Veľakrát som mal už ruku na kľučke, ale nakoniec som sa zaprel, prestal ich počúvať, aj keď to bolo veľmi ťažké. Chýbal mi Superbiin rázny názor, Mendaciovo priateľstvo, Egoistovo cvičenie, Acediin luxus a predovšetkým Luxuriine telo a noci strávené  s ňou. Predsa sa mi to ale so stisnutými zubami podarilo zvládať.

Za skorého rána osemnásteho dňa ma zobudil hlasný hurhaj. Ešte rozospatý som došiel ku škáre obzrieť situáciu. Priložil som oko ku štrbine, ale ihneď som šokovaný odskočil odo dverí. Do kuchyne vbehol Egoist aj s malou sekerkou, ktorú som zabudol pri kachliach a začal zo všetkých síl s ňou sekať do dverí. Mal som obrovské šťastie, že šlo len o malú sekerku a neuveriteľné tupú, takže po pol hodine zúrivého bitia a rúbania sa mu podarila len malá diera veľkosti päste. Medzitým som však polovicu dverí zatarasil prevrhnutou skriňou.

,,Keď ťa dostanem do rúk, tak ťa roztrhám na kusy, ktoré si potom s chuťou upečiem,” zreval cez dieru dívajúc sa na mňa pohľadom vlka. Nespoznával som jeho strhanú tvár stiahnutú do šialeného úškrnu.

,,Vypadni z môjho domu,” prehovoril som pokojne i keď som nevedel, odkiaľ beriem toľko pokoja. ,,Tu ste skončili. Konečne sa dívam na vašu skutočnú tvár.” Egoist skríkol zúrivosťou a začal ešte zúrivejšie udierať do dverí. Sekera bola však už úplne tupá, takže po hodine sa mu podarilo zväčšiť dieru len o niekoľko centimetrov a úplne sa vyčerpať. Mne trvalo len pár minút, kým som premiestnil skrinku a zatarasil tak skoro celé dvere.

Neskôr však zobral Mendacium so Superbiou a Luxuriou drevenú lavicu a použili ju ako baranidlo. Počas toho celého som sa v rohu špajze zožieral. Do čoho som sa to vlastne namočil? Začal som mať strach, že budú naďalej takí vytrvalí ako doteraz a to aj bez jedla a dobyjú sa nakoniec ku mne. Obraz pastiera starajúceho sa o ovcu ma však upokojil.

Bol to však naďalej boj, hlavne na dvadsiaty prvý deň, pričom s prestávkami sa neustále pokúšali dostať dnu. Pánty vtedy  odtrhli zo zárubne a dvere sa prehli dnu aj napriek váhe všetkých skríň a stoličiek, čo som ich tam navláčil. Víťazoslávne skríkli a dve sestry nazreli cez štrbinu. Ja som naopak skríkol hrôzou, keď som zočil dve bledé hlavy vyzerajúce skôr ako lebky s nenávistnými očami a na niektorých miestach vytrhanými strapatými vlasmi. Zahryzli sa do lemu dverí a začali ich po trieskach odhryzovať. Rýchlo som zobral svoj matrac a zakryl tak celé dvere, lebo som sa nemohol dívať na ne.

Takto vyčíňali ešte celú noc, ale na koniec začali útoky ustávať. Dvadsiateho ôsmeho dňa som zaznamenal posledný zúfalý útok na barikádu, ktorý už bol však natoľko slabý, že po pár minútach skončil. Po ďalšie dni však nastalo najťažšie utrpenie a to vo forme hrozného náreku. Jeden vreskot nahrádzal ďalší, až do zachrípnutia nariekali a revali hrozné veci a slová. Nechtami škrabali po stene kuchyne a mátožne chodili po dome, čo som vedel podľa ich krokov. Po tridsiatom siedmom dni však aj to začalo sa strácať a hluk začal ustávať. Podľa hlasov som zistil, že poslednou zostala Superbia, hlavne keď došla ku barikáde a začala do nej búchať slabými rukami.

,,Nenávidíme ťa, ty syn prekliateho. Prajem ti tú najhoršiu smrť, akú si vieš predstaviť,” zakričala. Vtedy nastalo ticho. Nerozumel som jej slovám. Dotkli sa ma však hlboko a usvedčili, že som spravil dobrú vec.  Po ďalšie dva dni som ešte počul nejaké kroky alebo šramot, bolo to však už veľmi vzdialené a tiché.

Na štyridsiaty deň rozhodol som sa vyjsť konečne von, potom ako som si bol istý, že vonku nič nepočuť. Odhadzovanie trvalo veľmi dlho, asi aj preto, lebo som sa obával toho, čo nájdem za barikádou. Po hodine sa mi podarilo dostať ku prvotným dverám, z ktorých zostal nakoniec len kus rozbitého dreva. Kuchyňa bola prázdna a úplne zničená. Po stenách sa križovali ryhy škrabancov a napoly visiace police. Zem bola celá od kusov kredenca a skla. Tak isto to vyzeralo aj vo všetkých ostatných dverách, ktoré som prehľadal s kutáčom v ruke, pre prípadnú obranu. Nikto však už nebol v dome. Vonkajšie okno bolo pribuchnuté mechanizmom, ktorý ich uzavieral po otvorení, plachta bola však strhnutá pod ním na dlážke.

,,Vrátili sa tam, odkiaľ aj prišli,” zašepkal som a poriadne uzavrel aj vnútorné okno.

 

Stálo ma veľa síl vrátiť všetko do poriadku tak, ako to bolo pred nimi. Dal som na svoj zmysel pre jednoduchosť a praktickosť, takže som zrušil aj prázdne prebytočné izby. Chcel som sa tak zbaviť zlých spomienok na bývalých hostí. Môj život takto pokračuje v pokoji a radostne. Začal som viac čítať tie prvotné knihy a spoznávať viac seba a čo tu vlastne robím. A koho som to vlastne syn, čo spomenula Superbia? Čaká ma ešte dlhá cesta. Jedno však viem, dvere  je niekedy treba nechať zatvorené.

Povedzte o tom ostatným...Share on Facebook0Share on Google+0Tweet about this on TwitterPin on Pinterest0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *