20. apríla 2017

Hľadajme v ľudových zvykoch dobro (pohľad kresťana na ľudové zvyky)

Približný čas čítania: 6 minút

Ak chceme lepšie pochopiť seba, potrebujeme spoznať to, kto sme ako národ, a preto nám nezaškodí pozrieť sa  viac na svoju minulosť. Prichádza mi na um myšlienka, ktorá viackrát odznela vo vydarenej  televíznej šou Zem spieva: „Ak chceme rásť, musíme poznať svoje korene“.

Predtým, ako sa dostalo kresťanstvo na naše územie, boli naši slovanskí predkovia pohania – verili množstvu bohov, prírodným živlom, klaňali sa im a prinášali obete. Až neskôr sme sa začali  formovať ako jeden národ – slovenský, a dovolím si tvrdiť, i kresťanský. Dovtedy malo na nás vplyv množstvo iných kultúr. Napriek tomu, že našim ľuďom bolo už od 9. storočia ohlásené evanjelium v zrozumiteľnej reči, stále tu bola akási symbióza toho, čomu sme verili ako pohania a toho, čo prinieslo kresťanstvo. Musíme si uvedomiť, že ľudia v minulosti nemali také poznanie a možnosti informovanosti, aké máme dnes my, a preto ich nesmieme odsudzovať.

Ešte začiatkom minulého storočia chodila väčšina detí do školy len dve alebo tri zimy. To stačilo, aby zvládli základy čítania, písania a počítania. Ľudia rôzne javy, o ktorých nemali potrebné vedomosti,  vysvetľovali si po svojom a pripisovali im nadprirodzenú moc. Avšak základný princíp, ktorý máme vpísaný každý vo svojom svedomí, mali a to – rozlišovať dobre od zlého.

Zachovalo sa veľa povier, mágie, obradov a zvykov, ale i veľké bohatstvo ľudovej zbožnosti, piesní, múdrosti a umenia. Od Jozefa L. Holubyho (1836 – 1923), evanjelického kňaza a národopisca,  sa v knihe Národopisné práce dozvedáme: „Daktoré povery majú zdravé jadro . . . Také zdravé jadro má povera, že sa sane na leto nemajú dávať na také miesto, kde žihľava rastie, lebo sa rozlámu, keď ich budú v zime potrebovať . . . Zmysel tejto povery je, aby sa sane ukladali cez leto na suché miesto, a nie na mokré, kde žihľave sa darí.“ (Mjartan, s. 354)

Ľudové zvyky mali v minulosti najmä svoju obradovú funkciu – ľudia verili, že ak ich dodržia, zabezpečia si prosperitu (keď budeme jesť dlhé cestoviny, bude veľké obilie), zdravie (keď sa na Štedrý deň umyjem v potočnej vode, budem celý rok zdravý), plodnosť (keď mladuchu obsypú obilím, bude veľa rodiť) a ochranu pred zlými silami (červená farba ma ochráni pred urieknutím) . V súčasnosti sa postupne táto funkcia zvykov vytráca a ostáva len ich spoločenská a zábavná funkcia, ktorá bola  v minulosti poväčšine sekundárna.

Pozrime sa trošku bližšie na zvyky počas Veľkonočného pondelka, o ktorých sa začína diskusia medzi niektorými kresťanmi.  Katechizmus katolíckej cirkvi v bode 2138 hovorí: „Povera je vybočenie kultu, ktorý vzdávame pravému Bohu. Prejavuje sa najmä v modloslužbe, ako aj v rozličných formách veštenia a mágie.“ Ako všetci vieme, na Veľkonočný pondelok od skorého rána chodia chlapci a mládenci šibať a oblievať dievčatá, aby boli zdravé a pekné… Vysvetlenia o pôvode tohto zvyku sú rôzne. Bádatelia, prikláňajúci sa ku kresťanstvu, zastávajú vysvetlenie, že zvyk má základ v udalosti, kedy po vzkriesení Ježiša Krista rozháňali rímski vojaci ženy korbáčmi a vodou, aby neohlasovali jeho zmŕtvychvstanie. Z toho vyplýva, že je to pamiatka na to, čo tieto ženy prežili. Tí, ktorí sa s kresťanstvom nestotožňujú, zastávajú skôr názor, že šibanie má pôvod v dávnych sviatkoch jari, kedy sa znova prebúdza sila prírody. A dotykom živých prútov sa táto sila prírody prenáša na ženy. U Slovanom bolo jarné obdobie i časom očisťovania. Tu hrala u Slovanov, ako aj u ostatných národov, dôležitú úlohu voda. Podľa mojej domnienky, pri veľkonočných zvykoch môže ísť o symbiózu týchto dvoch vysvetlení – pohanského a kresťanského.  Ako kresťania by sme si však mali dávať pozor na to, aby sme neskĺzli do poverových praktík! Napríklad u niektorých žien z dedinského prostredia vidieť ešte vieru v to, že ak ma nevyšibú, nebudem zdravá a podobne. Takéhoto myslenia sa treba zdržiavať. Je na našom rozhodnutí, čomu veríme pri šibaní a oblievaní. Ak berieme prúty a vodu ako niečo, čo stvoril Boh, tak v tom nevidím žiadny problém – vtedy je to prejavom žičlivosti a očistenia. Ak však pripisujeme moc prútom či vode a nie Bohu, tak to už „nie je s koscelním poriadkom“. Dievčatá, vo väčšine prípadov, tento zvyk chápu aj ako prejav záujmu a povšimnutia zo strany mládencov.

Ďalším nebezpečenstvom, a to nielen pri tomto zvyku,  je v našom národe alkohol… ale to už každý sám za seba musí vedieť, kde je jeho hranica. Taktiež treba dávať pozor, aby nedošlo pri šibaní a oblievaní k úrazom (vravím z vlastnej skúsenosti ☺). Jednoducho, treba sa snažiť zachovať si vo všetkom miernosť. Ak sa cítia ženy ukrivdené, že nás, chalanov, nevyšibali a neobliali, nech sa páči, aj v minulosti chodili oblievať „na odplatu“ – buď na druhý deň, alebo nastávajúci víkend, keď stretli mládencov na ulici. Aspoň si zabeháme ☺

Rád by som sa s vami podelil aj o pozitívne skúsenosti zo šibačiek:

  1. Návšteva šibačov je, podľa mňa, do určitej miery súčasťou a príležitosťou na prežívanie veľkonočnej radosti, lebo radosť sa lepšie prežíva v spoločenstve;
  2. Mladým vytvára priestor spoločného osobného stretnutia (čo je v dnešnej „virtuálnej“ dobe  viac ako potrebné);
  3. Mládenci môžu prejaviť dievčatám sympatie, môžu spoznať rodinu svojej vyvolenej, ženy môžu spozorovať zručnosť (podľa upleteného korbáča) a obratnosť chalanov (podľa oblievania), môžu si navzájom  vyskúšať, ako im ide spoločné tancovanie a spievanie – zvyk tu podporuje partnerské vzťahy;
  4. Dievčatá môžu byť vďačné, že dostanú sprchu zdarma, lebo prichádza doba, kedy si musíme platiť i za vodu…

V závere mojej úvahy vás chcem, milí priatelia a čitatelia, pozvať k tomu, aby sme aj v ľudových zvykoch hľadali viac dobro (teda Boha). Zlo, Diabol, si nezaslúži, aby sme mu venovali toľko pozornosti. Pri rozlišovaní nám postačí jednoduchá múdrosť a Duch Svätý nám sám ukáže, čo je dobré a čo nie. Ak sa máme niečoho vystríhať, je to, aby sme neupadli do poverčivosti i v modlitbe. V 2111. bode KKC sa píše: „Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery.“ Teda, nezabúdajme na srdce v modlitbe.

Ako kresťania nie sme povolaní rušiť našu kultúru, ale ju zveľaďovať a vnášať do nej, inkulturovať rozumne evanjelium. Na záver prikladám výzvu pápeža Františka.: „Potreba evanjelizovať kultúry z dôvodu inkulturácie evanjelia je nevyhnutná. V krajinách s katolíckou tradíciou ide o sprevádzanie, starostlivosť a posilňovanie bohatstva, ktoré už existuje, a v krajinách s inými náboženskými tradíciami alebo v hlboko sekularizovaných krajinách ide o podporovanie nových procesov evanjelizácie kultúry, aj keď si to vyžaduje veľmi dlhodobé projekty. Nemôžeme ignorovať, že je tu vždy výzva na ďalší rast. Každá kultúra a každá spoločenská skupina potrebuje očistenie a dozrievanie. V prípade ľudových kultúr katolíckych národov je možné rozpoznať viaceré slabosti, ktoré ešte treba vyliečiť evanjeliom: nadvláda mužov, alkoholizmus, domáce násilie, malá účasť na Eucharistii, fatalizmus alebo povery, ktoré prerastajú do čarodejníctva, atď. Avšak práve ľudová zbožnosť je najlepším východiskom na ich uzdravenie a oslobodenie.“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, bod 69)

Zdroje:

Autor: Mgr. Juraj Jakubík, etnograf Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici a člen Spoločenstva EFATA

Konzultanti: katolícky kňaz Mgr. Zdenko Králik, Mgr. Petronela Rágulová PhD. (riaditeľka Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici)

Povedzte o tom ostatným...Share on Facebook93Share on Google+0Tweet about this on TwitterPin on Pinterest0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *