15. januára 2017

Strach (poviedka)

Približný čas čítania: 11 minút

Aké ľahké je prepadnúť beznádeji, zúfalstvu, sebaľútosti. Aké jednoduché je stať sa  slabým. Určite ste už niekedy pocítili na svojej hrudi veľký balvan, ktorý vám nedovolil nadýchnuť sa, zviazal vás svojou váhou ku zemi a jediné, na čo ste sa zmohli, bol strach. Nie je však hanbou báť sa. Hanbou je žiť v strachu.

 

Závan vetra bol ostrou zmesou maličkých britiev mrazu, zmiešanou s vôňou smrekového dreva z okolitých lesov. Kráčal som k malej kôlni zaviatej snehom. Tohtoročná zima ma veľmi prekvapila. Snežilo bez ustania už niekoľko dní, takže odhŕňanie sa stalo mojou dennou rutinou. Pokiaľ, pravda, som sa nechcel v chate zobudiť úplné zasypaný. Dvere od kôlne sa našťastie otvárali dovnútra, takže som so sebou nemusel brať lopatu na čerstvo napadnutý sneh v mojich vyhĺbených dvojmetrových zákopoch. Vo vnútri sa nachádzalo uskladnené životne dôležité drevo udržujúce ma každý deň v teple. Preto ma znepokojila prehýbajúca sa stará strecha.

,,Mal som to už pred tým opraviť,“ zahundral som si pre seba a rýchlymi pohybmi nahádzal polená do veľkého prúteného koša. Nechcel som moc premýšľať nad stále zmenšujúcou sa kopou zásob, jedna strecha mi úplne stačila, preto som sa odtiaľ rýchlo poberal.

Kôš som ťahal za sebou po zemi, vydalo to menej námahy než nosenie. Nevýhodou tejto prepravy bol nahrnutý sneh, ktorý som nazbieral cestou. Jednu takú kôpku som vyhadzoval hneď pri veľkom jaseni. Strom sa týčil vysoko nad strechu so svojou bohato rozvetvenou korunou. Pamätal som si ho už od malička, bohužiaľ, pred rokom vyschol.

,,Ten čas letí. Už rok odvtedy, čo si odišla,“ povedal som si a znova sa chopil koša. Jaseňa mi bolo veľmi ľúto. Teraz z neho bol len pamätník dobrých časov, prípadne prísľub paliva v horších časoch.

Chatka, stojaca uprostred čistinky, obkolesená hlbokým tmavým lesom, nepatrila medzi veľké stavby. Mne však bohato stačila. Na prízemí bola jednou veľkou miestnosťou spojenou s malou kuchynkou. Rozdeľovali ich veľké kamenné kachle s tehlovým komínom. Okrem zaprášených tanierov, pohárov a niekoľko vyschnutých byliniek, visiacich niekoľko rokov nad pecou, nebola ničím iným zaujímavá. Na ľavej stene od dverí sa nachádzala dlhá skriňa siahajúca až do kuchynky. Horné poličky boli presklené s čiernobielymi fotografiami a petrolejkami. Na pravej strane od dverí sa nachádzali vešiaky a strmé schody na nízku povalu, kde sa nachádzala posteľ so šatníkom. V miestnosti sa ďalej nachádzali už len obrazy krajín, veľký obdĺžnikový stôl a dve lavičky vystlané starými kobercami. Tu som trávil všetok svoj voľný čas, ale až po tejto temnej noci, čo mala prísť, zistil som s veľkým prekvapením, že to bolo len miesto, kde som pomaly umieral.

Kôš som šuchol ku kachliam a hneď aj do nich priložil. Oprášenie a vyzliekanie starého zaplátaného kabátu  bolo posledným narušením nasledujúceho ticha. To ma objalo ako starého spoločníka, čakajúceho len na túto chvíľu. Sadol som si za stôl a rozjímal nad vetrom, ktorý sa opieral do chatky a uspávajúcim praskaním horiaceho dreva v kachliach. Svetlo sa začalo nepatrne vytrácať, až nakoniec nastala v chatke úplná tma. Tú som už ale úplne prestal vnímať, pretože som bol hlboko stratený vo svojich myšlienkach.

Stal som sa škrupinkou orecha na vlnách spomienok z minulosti. Plával som najprv v tichých vodách sčerených nízkymi vlnkami prichádzajúcich nepokojov. Bola v nich Ona a jej usmievajúce sa zelené oči. Moja žena, tá,  ktorú som ľúbil. Moja Svetlana. V tom sa však prihnal nečakaný príboj a so mnou začalo hádzať na všetky strany. Jej tvár zvraštená do hrôzy potom, ako raz zadychčaná dobehla z lesa, jej jachtanie o postave v tmavom habite s kapucňou, o mŕtvych očiach, dívajúcich sa do jej duše, jej triaška, ako som ju objímal a túžba utiecť niekam preč…

To všetko sa mi zapísalo hlboko do pamäti. Kto mi len mohol vystrašiť moju drahú Svetlanu? Kto mi ju len mohol zobrať?

Posledná vlna spomienky patrila noci, keď som sa zobudil a zistil, že je preč. Vyšla von počas toho, ako som tvrdo spal do teplej mesačnej noci a stratila sa. Utiekla pred svojimi nočnými morami. Hľadal som ju týždeň po okolitých lesoch, ale celkom márne. Vyparila sa.

Hneď na to začal padať sneh a na celý ďalší rok nastala zima. Jaseň začal chradnúť a s ním aj moje vnútro. Žil som len zo suchého chleba, studenej vody, stále míňajúcej sa kopy dreva a zo svojich starých spomienok.

Toto všetko ma tvrdo prevalcovalo, až mnou trhlo. Zodvihol som zo stola ťažkú hlavu. Musel som zaspať, lebo v kachliach už skoro vyhaslo a noc pokročila do svojej záverečnej fázy. Hodiny ukazovali čas tesne pred treťou hodinou. Menšie zdriemnutie, pomyslel som si. Priložil som trochu dreva a si sadol na svoje vyhriate miesto. Myšlienky sa mi pomaly pohybovali otupenou hlavou a pokúšali ma dostať do postele. Znova mi začala klesať hlava a hádam by som aj zase zaspal, keby som nezačul na povale dutý buchot. Akoby tam spadla na podlahu veľká železná guľa. To ma okamžite prebudilo a dostalo na nohy. Strnulo som sa započúval, či ešte nezačujem nejaký zvuk, ale všade zavládol pokoj. Niečo mi nahováralo, že to bol iba klam a vážne by som sa mal ísť poriadne vyspať, ale na druhej strane mi tu niečo nehralo. Zmocňovala sa ma veľká úzkosť. Za žiadnu cenu som sa nedokázal uvoľniť. Porozhliadol som sa po tmavých stenách izby a znova sa započúval. Až vtedy mi došlo, čo mi na tejto atmosfére nesedelo., Vonku prestal  vyť vietor. Všetko sa upokojilo ako pred veľkou búrkou.

Zrazu spadla na poschodí na zem ťažká reťaz a začala sa pomaly šúchať po podlahe. Skoro som z kože vyskočil. Zvuky sa približovali k poklopu so strmými schodmi. Nevedel som kto alebo čo to je a v konečnom dôsledku som to ani nechcel zistiť, preto som úpenlivo prehrabával v pamäti, či som aj dnes veko pevne uzavrel pred myšami. Nevedel som si vôbec spomenúť. Keď sa zvuky dostali až k poklopu, tak znova všetko stíchlo. Preglgol som naprázdno a slabým hlasom sa spýtal:

,,Kto je tam?“ Nikto mi neodpovedal. Kútikom oka som ale postrehol nepatrný pohyb v okne hneď vedľa vešiaka. Presnejšie povedané, na okne. Sklenená tabuľa bola celá pokrytá hrubou námrazou, zväčšujúcou sa smerom k drevenému rámu. Uprostred sa začali objavovať ryhy, akoby niekto naraz vyrýval do námrazy prstom znaky, lenže žiadna ruka a ani prsty sa tam nenachádzali. Vyvalil som na to oči a skoro zabudol dýchať. Čiary sa zrazu spojili a vytvorili slovo:

Tvoj pán

,,Pán čoho?“ vyjachtal som vystrašeným, ale zároveň aj zvedavým tónom. Písmena zmizli pod novou námrazou a začali ich nahrádzať ďalšie až vzniklo slovo;

Strachu

Roztrasenou rukou som si pretrel spotené čelo. Na rukách a chrbte mi vyskočila husia koža.

Tvoje privítanie mi lichotí

objavila rovno celá veta. Nemal som na vtipkovanie vôbec náladu.

,,Čo odo mňa chceš?“

Potrebujem novú dušu

Napísalo to, akoby to bolo hneď od začiatku zjavné.

,, A na čo ti bude moja duša?“

Spýtaj sa svojej ženy

Po týchto slovách sa mi skoro zastavilo srdce. ,,Niekto tam stál,“ vybavili sa mi jej slová, keď vtedy prišla uslzená domov. ,,Sledoval ma spoza stromov.“ Teraz som pochopil, že si prišiel aj po mňa. Úplne mi vyschlo v ústach.

,,Čo si s ňou spravil?“ preskakoval mi hlas. Prešla nekonečna minúta, pokým mi to odpovedalo na skle.

Sama si to vybrala

,,Sama určite nie. To ty si ju donútil odísť.“

A ty si ju neochránil

,,Ako som ju mal ochrániť?“ vyšlo zo mňa, ale okno už zostalo zamrazené. Blúznim, napadlo mi na vysvetlenie tejto udalosti. Lomoz na povale túto myšlienku však ihneď vyvrátil. Pridali sa k tomu výkriky rôznych hlasov, akoby trpiacich v agónii bolesti alebo strachu. Môj sa pridal k nim, takže všade zavládol ohlušujúci vreskot. Vyskočil som na nohy a zapchal si uši, lenže pred tým som nemal kam ujsť. Zo zúfalosti som skočil pod stôl. Po chvíle nastalo ticho a ja jediný som ziapal na celé hrdlo. Zavrel som si ústa a so všetkými zmyslami nastavenými na maximum, začal som si obzerať izbu. V kachliach to zadunelo a zaškrípalo, akoby cez komín niečo vletelo dnu. Tá vec škriabala nechtami po vnútorných stenách pece a chcela sa dostať do izby. Prečo som to len vtedy poriadne nerozkúril? Bola to prvá celistvá myšlienka od tej mrazivej sprche výkrikov. V kachliach to zrazu puklo a prestalo škrabanie. Vyšiel z nich hlboký tón, akoby sa niekto nadýchol a vydýchol. Vo vzduchu bolo cítiť síru s čpavkom. Po štvornožky som od nich začal utekať do najvzdialenejšieho kúta chatky, pritom som však hlavou o niečo zavadil. V panike som švihol rukou a začal sa metať v silnom stisku niečej sily. Nakoniec som sa ocitol na podlahe celý zviazaný v obruse od stola. Bezmocnosť. Nemohol som sa vôbec pohnúť, pričom mi môj pud sebazáchovy prikazoval; utekaj kade ľahšie. Moje svaly sa v panike napli až to zapraskalo a roztrhlo látku, ktorú stačilo zo seba jednoducho zvliecť, ale nedokázal som v tej chvíli triezvo premýšľať. Bol som celý od strachu bez seba. Ako vyplašená zver, pritisol som sa do najvzdialenejšieho rohu izby. S kolenami až po bradu sa mi podarilo znova sa ako-tak upokojiť. Trvalo to však pomerne dlhú chvíľu alebo sa mi to aspoň tak zdalo.

,,Petrolejka!” bliklo mi. Mal som si na ňu už dávno spomenúť. Aj zvuky stíchli, akoby na niečo vyčkávali. Opatrnými pohybmi som sa premiestnil ku skrini pri dverách a nahmatal sklenenú nádobu. Za ňou sa nachádzali zápalky. Neustále som sa obzeral za seba, či niečo nestojí za mnou, i keď to v tej tme nebolo nič platné. Pri roztrasenom vyberaní zápalky sa petrolejka skoro zošmykla z roztrasených rúk, preto som si ju dal pod pazuchy a venoval sa krabičke. V tom náklone mi začal trochu petrolej pretekať na ruku. Nevšímal som si to, lebo  zhrozený som zistil, že mi zostali posledné dve zápalky. Ostatné boli pri piecke, ale k nej by som sa ani za svet nepriblížil. Prvá zápalka sa mi hneď pri prvom škrtnutí zlomila.

,,Len pokoj. Ty to zvládneš,” povzbudzoval som sa nahlas. So všetkou nádejou, ktorej pravdupovediac nebolo ani za necht, škrtol som druhú zápalku o krabičku.  Hlavička zaprskala a vytvorila malý plamienok. Stačilo ju už len priložiť ku knôtu a miestnosť zalialo matné svetlo. Namiesto úľavy dostal som ešte väčší strach. Slabé svetlo nedokázalo preniknúť do najtmavších kútov izby a vytvorilo tak množstvo tieňov. Všetky veci boli na svojom mieste, ale zároveň boli niečím novým. Najviac to vyžarovalo zo zrkadla. V jeho odraze bola celá miestnosť s pieckou a oknom, na ktorom sa zjavovali písmená. Vyžarovalo z neho niečo divoké a tajomné. Niekoľkokrát som rýchlo zažmurkal a až vtedy si uvedomil, že za oknom niekto stojí. Veľký plášť s tmavou kapucňou mi napovedali, že ide o tú istú postavu, ktorá vystrašila moju ženu. Z kapucne vystupovali bledé obrysy tváre, ktorá mala vyčnievajúce lícne kosti, bledú pokožku a fialové úzke pery. Oči slabučko žiarili mŕtvolne bledozelenou farbou bez akejkoľvek iskry a známky života. Pokiaľ by som mal opísať smrť, tak by som sa  inšpiroval práve touto postavou. Nebola to žiadna smrtka s kosou, to je skôr pre malé deti. Za oknom stál niekto, kto zabíjal dušu, vysával z nej každý kúsok lásky, nádeje, šťastia… Dokonca aj farby začali v chatke blednúť.

,,Zmizni!” skríkol som z celej sily a hodil petrolejku do okna. Pošmykla sa mi pritom v mojej mastnej ruke od oleja, takže letela mimo a trafila len rám okna. Petrolej z rozbitej nádoby vyprskol na sklo a veľký kus steny. Všetko navôkol zbĺklo. Tvár sa cez plamene usmiala a ukázala čisto biele zuby. Nebála sa ohňa. Vyžarovala z nej obrovská sebaistota, umocňovaná mojím strachom. Zodvihla svoju ruku zakrytú až po vyschnuté tenké prsty a svojimi dlhými nechtami začala vyrývať do skla:

Ja sa vrátim!

Zrazu všetko utíchlo, postava zmizla, plamene pohasli a izbu zaliala mĺkva temnota. Sťažka som si sadol na podlahu a prerývane sa nadychoval, akoby som už nemal ani silu čeliť svojim pľúcam. Schúlil som sa do  klbka a zašepkal; ,,Pomoc.” V tejto polohe na pokraji svojich duševných síl som zaspal.

Keď som sa prebudil, bola ešte stále tma, svetlo z brieždenia však začalo prenikať do chatky. Snívalo sa mi niečo zvláštne, niečo na čo som sa len pomalý rozpamätával. Vybavovali sa mi v hlave len slová odvaha, nádej, svetlo. Opak toho, čo ma v noci navštívilo. Prosil som o pomoc a tá prišla. Veľmi jemne sa o mňa otrel niečí hlas ako tisícka lupeňov z ruží a poprosil, to som vôbec nedokázal pochopiť, poprosil ma, aby som prijal jeho pomocnú ruku. Dal mi možnosť, ktorá sa mi prevaľovala v hlave a bojovala s ešte zotrvávajúcim strachom. Nakoniec som vyhral vnútorný boj a rozhodol sa. S váhaním som ju prijal a zažil neopísateľný zážitok. Stal som sa voľným ako vietor v korune stromov, čo roztancoval zelené listy, čistým ako oceán naplnený až po okraj bielym mliekom, šťastnejším než pradúca mačka a pokojnejším, než nočná obloha zaplnená hviezdami. Objalo ma to všetko nežným stiskom a zaplnilo láskou väčšou, než som si kedy  mohol predstaviť.

,,Spolu to zvládneme,“ zašepkalo mi niečo do ucha a ja som sa začal pomaly ako poletujúce pierko vracať naspäť do reality. Ešte dobrú pol hodinu som ležal na zemi a predychával tento zážitok.

Nakoniec som si pretrel oči a svižne sa postavil. Zvesil som svoj plátený plecniak z kolíka a začal do neho hádzať najlepšie jedlo, aké som našiel v kuchyni a novú petrolejku so zápalkami. Vyhýbal som sa pohľadu na okno, kde stále bola vyrytá veta a dokonca som  sa aj odvážil vyjsť na povalu. Všetko tam bolo také, ako som to nechal, žiadne náznaky neporiadku. To ma ešte viac povzbudilo, takže som si zobral poskladaný kožuch na spanie. Obliekol som si svoj starý kabát, na chrbát zavesil spacák a cez plece prevesil plecniak.

,,Ešte nemôžem zabudnúť na toto,” povedal som si a spoza dreva vybral naostrenú sekeru. Práve som sa vybral hľadať svoju ženu. Lepšie, než tu zomrieť strachom alebo prepadnúť zúfalstvu ako ona. Nevedel som,  čomu budem čeliť, kade sa vybrať a v akom stave ju nájdem, ak ju nájdem, ale vedel som jedno. Nie som na to sám a to svetlo, čo mi dalo nádej vo sne,  to ma povedie.

Otvoril som dvere do krajiny zaliatej vychádzajúcim slnkom a mierne šokovaný tým, čo som uvidel,  po roku sa rozosmial. Jaseň znova zakvitol.

Povedzte o tom ostatným...Share on Facebook0Share on Google+0Tweet about this on TwitterPin on Pinterest0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *